Tak sa nám zase vyskytla poriadna deathmetalová nálož, a už tradične s ňou prišla kapela existujúca „len“ dvadsať rokov. Reč je o MALIGNANCY z newyorského Yonkersu, kde do roku 2003 hral na bicie Roger Beaujard. A odvtedy tam hrá na basu, čo svedčí o tom, že ho momentálne viac bavia iné veci než jeho spoľahlivo hibernovaný kapeloprojekt PRIMITIVE BRUTALITY a hlavne rovnako na ľade ležiaci jednými uctievaný, druhými zatracovaný gore kult MORTICIAN, kde tvorí dvojicu s majstrom vreckového nožíka Willom Rahmerom.
MALIGNANCY je totiž extrémne podanie death metalu z o dosť iného konca než je to minimalistické a priamočiare. Tu od začiatku ide o brutálnu a technickú hudbu, s tým, že na jednu i druhú zložku sa kladie rovnaký dôraz a výsledok je vyvážený, zdrvujúci a pre mnohých ľudí ťažšie stráviteľný. Vyznávači súčasnej podoby technického, resp. pretechnizovaného a „zvukovo dokonalého“ (čo je u mňa príliš často synonymum plochého sterilného umelého znenia) death metalu, dožadujúceho sa (často neopodstatnene) prívlastku „brutálny“ budú mať problém so surovým, špinavým, ale živým a mliaždiacim zvukom tejto kapely. Tí, ktorí to majú radi priamočiaro, zase nemusia zvládať kompozične zložité, „polámané“ a často priam antiharmonické štruktúry riffov. Tu mám ale dobrú správu – v porovnaní s predošlým neuroticky krkolomným náklepom „Inhuman Grotesqueries“ je „Eugenics“ priamočiara rezačka a dupáreň.
A tí, pre ktorých je synonymom moderného technického BDM to v rámci žánru fakt kvalitné – povedzme už dávno klasici ORIGIN – zistia, že MALIGNANCY sú gitarovo niekde úplne inde. Žiadne trilkovanie a dvadsať fines za minútu, žiadne tryskajúce vrstvy virtuózne nastrieľaných gitarových tónov. Toto je iný priestor a aj iný čas, drvivé, ťažké riffy, „trhané“ či pridusene kvíliace vyhrávky a staré dobré „odpískané“ závery gitarových pasáží. Postupy, s ktorými prišla scéna z východného pobrežia – ENTORTUREMENT, DEHUMANIZED, DYING FETUS a spol. MALIGNANCY ešte zhustili, zneľudštili a teraz klokocú v ich vriacom a prskajúcom kotle zloby. Monštruózne sú aj vokály Dannyho Nelsona, ten hlboký, pod tlakom vychádzajúci rukot a vrčanie, a takisto sprievodný vyšší rev.
Hrubý, surový, zachrchlaný a zároveň technicky komplikovaný deathmetalový extrém MALIGNANCY sa k niečomu konkrétnemu prirovnáva dosť ťažko. Vyznieva trochu ako novšia tvorba BRUTAL TRUTH, prevedená ale do death metalu, okorenená technickou hrou CEPHALIC CARNAGE, poňatou však smrteľne vážne, až mizantropicky. K tomu si pripočítajte zaujímavé, možno ani nie veľmi sci-fi texty napríklad na tému genetických manipulácií a ovládania spoločnosti, už spomenutý „hnusný“ zvuk a môžete sa rozhodnúť, či si na nahrávku, ktorá na potreby bežného poslucháča počuteľne kašle, vôbec trúfnete.